Cvičenie 147 "M":
HELIOS: *02:04:45 hod.
Ale dôležité sú pre mňa z tohto tréningu dve veci:
1) po 125 brušákoch som mal čas cca 51 min. (rekord na Heliovi mám cca 57 min.), ale hovoril som si, že mi zostávajú posledné tri cviky takže o 30 min. musím skončiť. Zvyšok si pamätám len matne, ale čas zrazu začal letieť. Skončil som viac ako o hodinu neskôr.
2) po 10, potom po 15 Burpees ako záverečné cvičenie som si naozaj hovoril, že sa na to môžem vysrať - bol som vyčerpaný, zdevastovaný, mentálne tak dole, tak zúfalý z vlastnej nemohúcnosti, že som to chcel ukončiť. Normálne som si hovoril, že mi je úplne jedno, čo si o tom kto bude myslieť. Ale potom som si predstavil, že sa ma to spýta moja dcéra: "Tato, ako si to dokončil? Zvládol si to? Aký si mal čas?". Ak by som jej mal zaklamať alebo v tomto prípade ešte niečo horšie, priznať, že som to vzdal a začal hľadať dôvody, ktorými by som to ospravedlnil.... ako by som od nej mohol chcieť, aby sa ona nevzdávala keď jej niečo nejde podľa jej predstáv?? Takže som to nejako doklepal... Či pociťujem hrdosť?
Ani náznak.
Jediné, na čom v tejto chvíli môžem stavať je drobnosť - že ani tento pocit ma nedonútil sa vzdať a ukončiť to.
Freeletics
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára